17.november 1989 - čo som robil?

Autor: František Lefler | 17.11.2019 o 9:18 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  250x

História sa opakuje. Dnes sa dozvedáme, koľko bolo revolucionárov v 1989. Asi toľko ako bolo partizánov v socialistickom Československu. Tých pribúdalo raketovým tempom, hlavne potom, keď im komunisti priznali množstvo výhod.

V roku 1988 prebehla v Bratislave takzvaná sviečková manifestácia. Určite bola jedným zo spúšťačov otvorenej nespokojnosti Slovákov a Čechov s režimom, ktorý u nás nastolil ruský boľševik. Na tejto manifestácii sa komunistická moc na Bratislavčanoch vyskákala dovtedy nevídaným spôsobom. Pokojne prejavujúcich ľudí bili príslušníci komunistickej verejnej bezpečnosti hlava nehlava, ľudí polievali smradľavou vodou z vodných diel.

Pre nás,  bežných ľudí bola moskovská perestrojka určitou nádejou na zvoľnenie tuhej komunistickej diktatúry, ktorá už desaťročia sužovala našu krajinu. Od leta sme v blízkosti rakúskych hraníc vďaka možnosti sledovať rakúsku ORF sledovali pokusy východných nemcov dostať sa z područia nemeckej STASI. Ľudia už cítili vo vzduchu, že sa niečo musí udiať. Bežný človek nemal veľmi predsavu, čo sa má udiať, akurát drvivá väčšina mala fakt už plné zuby panských manierov komunistov, ich uprednostňovanie pred ostatnými a toho, že komunisti vytvárali z bežných ľudí občanov druhej kategórie, ktorí boli na každom kroku odstrkovaní na druhú koľaj. Niečo podobné zaviedli posledné roky u nás SMERáci a chvalabohu sa to už dostalo do stavu, kedy SMERák znamená nadávku. Vtedy bol komunista už len príslušnosťou ku komunistickej strane nadčlovek. Bolo to viditeľné napríklad aj na každom dotazníku, ktoré sa vypĺňali na každom kroku. Tak ako bolo jeho súčasťou meno a priezvisko, tak ďalším neoddeliteľným identifikátorom bola príslušnosť ku komunistickej strane. A tým pádom ste boli v poradovníku (lebo na všetko boli poradovníky) samozrejme odsunutí za komunistov. Lebo tí mali prednosť všade.

Aj tohto všetkého mali bežní ľudia plné zuby. Začiatkom novembra tesne pred 17.novembrom sa mi podarilo dostať sa služobne do Berlína lebo už sme vedeli, čo sa udialo s berlínskym múrom a chcel som to samozrejme vidieť na vlastné oči. Prežíval som neuveriteľnú eufóriu z možnosti prejsť cez legendárny Checkpoint Charlie, prešiel som k Reichstagu, kde som absolvoval výstavu, ktorá oboznamovala s históriou západnej časti Berlína, kde som sa dozvedel o totálnom ruskom embargu a izolácie rusmi západného Berlína. Rusi sa rozhodli o absolútnu izoláciu a nemci sú dodnes vďační za pomoc USA, ktoré zásobili cez letecký most západný Berlín od dodávok potravín, až po dodávky dreva alebo uhlia na vykurovanie lebo rusi dokážu škodiť dôsledne a izolácia znamenala to, že z a do západného Berlína nepustili nič a nikoho. A samozrejme som špacíroval po západnom Berlíne ohromený z toho, čo som videl lebo nakoľko som nebol  pre slovenských  komunistov hoden návštevy západnej Európy tak, ako milióny ďalších bežných občanov. Prvý raz v živote som videl plné potraviny a obchody tovarov, o akých sme my v Bratislave mohli len snívať.

Takže čo som robil 17.novembra? Pravdupovediac bola to taká hektická doba, že sme hodne sedeli doma pred televízormi, pozerali rakúsku ORF a takto sme sa dozvedali, čo sa dialo hlavne v Prahe. Tie nasledujúce dni sme už potom chodili na námestia podporovať proces likvidácie komunistickej nadradenosti v našej krajine. Zachytávam v tlači vyjadrenia bývalých komunistov, dnes SMERákov, že počas novembra kachličkovali doma kúpelne, prípadne, že ten november ani nezaregistrovali. Komunisti vždy boli hlavne klamári a zlodeji, takže všetky takého vyjadrenia sú len klamstvami. Všetci, čo sme to zažili, si pamätáme komunistov, ktorí boli zrazu tichí, vystrašení a ako sa hovorí, najradšej by chodili po kanáloch.

Pre mňa bol november 1989 jedným z najkrajších období života. Podarilo sa nám zbaviť sa komunistickej diktatúry, dostali sme možnosť konečne sa poriadne nadýchnuť, nemusíme sa rozprávať stíšeným hlasom, môžme svojim deťom dať možnosť slobodného výberu školy, zamestnania. Posledné roky sa žiaľ vďaka tým istým komunistom sústredeným najmä v SMERe okliešťujú ťažko vybojované slobody a Slovensko začalo opäť výrazne zaostávať voči všetkým okolitým krajinám v každej oblasti. To ale so 17.novembrom nemá nič spoločné. Na rozdiel od minulosti si ale tento stav spôsobujeme už sami. Snáď je to len dočasný úlet, ktorý ale ukazuje, že nič nie je zadarmo. Takže všetkým, ktorí sa zaslúžili o túto zmenu navždy budem hovoriť jedno veľké  ĎAKUJEM.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Cynická obluda

Kočner prisahá pomstu

Marian vo väzení spriada plány na vybavovanie si účtov po prepustení. Bude to komplikovanejšie, než si myslel.

Stĺpček Jakuba Fila

Snáď si tie deti tú tvár Smeru nebudú pamätať

Nahnevaný Fico sa snaží pôsobiť milo a vtipne, je však skôr trápny.


Už ste čítali?