Úplne zbytočne som očakával dajakú reakciu politických strán na Slovensku k jednému z najčernejších výročí histórie našej krajiny.
Pre našu krajinu v novodobých dejinách vidím dve udalosti, ktoré zničili našu krajinu a zapríčinili zdevastovanie našej vlasti v každej oblasti. Od zničenia duchovných hodnôt, až po ekonomické zničenie krajiny, ktoré nám zapríčinilo pomerne úbohý stav, v akom sa nachádzame dodnes. Od februárového prevratu v 1948 prešlo dvadsať rokov, národ sa začal prebúdzať z nanúteného boľševického videnia sveta a v roku 1968 úplné K.O. našej krajine zasadili ruskí komunisti vojenským obsadením krajiny a úplne potlačili akékoľvek náznaky demokratického vývoja.
To sú fakty, o ktorých sa veľmi nehovorí lebo postkomunistická strana SMER potláča na každom kroku presadzovanie pôvodných hodnôt slovenského národa a naďalej pôsobí zničujúcim spôsobom na Slovensko, nech sa na to pozriete z ktorejkoľvek strany. Neviem, kde sa zobrala v týchto kariéristoch tá podivná vlastnosť, že si nedokáže nikto z nich priznať akýkoľvek náznak viny. Ukazuje to úplnú zvlčilosť medziľudských vzťahov, kde sa priznanie viny považuje za prejav slabosti. A tú si nikto nechce dovoliť. Ja rozumiem tomu, že vnútri týchto poliitických strán platia úplne iné kritériá ako v slušnej spoločnosti, takže tam si ani náznak pochybenia alebo vinu neprizná nikto. Takýto jav prebieha hlavne v stranách bez akýchkoľvek morálnych hodnôt, v stranách plných kariéristov a prospechárov.
Absolútne ale nerozumiem tomu, že tieto udalosti nepripomínajú ostatné politické strany. Chápem, že vďaka súvislému vymývaniu mozgov to nie je pre ne politická téma, určite viac tlačia do popredia rôzne populizmy, ako neviem odkiaľ odpozerené takzvané sociálne balíčky, kde najlepšie by bolo všetko zadarmo. A ľudia na to naskočili. Nikto nevysvetľuje obyvateľom krajiny skutočnosť, že ich životná úroveň len zodpovedá ekonomickým možnostiam krajiny, ktorú sme si vytvorili sami. Krajinu si budujeme a rozkrádame sami, za tento stav nie je vinná Európska únia, tá nám len nalieva miliardy euro, aby sme sa dostali z tohoto marazmu čo najskôr. To, že tieto peniaze využívame veľmi neefektívne nie je chybou európskych inštitúcií, ale je to našou chybou. Nás všetkých, lebo do čela krajiny volíme poslancov, ktorí nám zvolia vládu, ktorá obsadí hospodárske funkcie svojimi poskokmi a povolebná torta sa krája už prvé minúty po vyhlásení výsledkov volieb.
Tu by som ale očakával osvetu politických strán, kde by mali súťažiť o voliča nastoľovaním tém, ktoré pozdvihnú hlavne v duchovnej oblasti úroveň obyvateľov štátu. V materiálnej oblasti sa má Slovensko tak dobre, ako nikdy v minulosti. Ak beriem do úvahy sústavné, masívne zadlžovanie sa krajiny a jej občanov, tak som presvedčený o tom, že sa krajina má nezaslúžene dobre. Čiže si žijeme nad pomery. Prejedáme viac, ako produkujeme. Nad pomery našej výkonnosti a schopností. Pričom výkonnosť ekonomiky a jej obyvateľov sa neráta v schopnosti nastúpiť do zberného autobusu a vo fabrike bezmyšlienkovite opakovať donekonečna dajaký pracovný úkon. To o krátky čas dokáže robot. A ani nemusí chodiť do práce. Nainštalovaný za pásom bude sústavne. OECD nás vystríha pred skutočnosťou, že 30% pracovných pozícií krajiny je ohrozených robotizáciou a automatizáciou. Tvárime sa, ako keby to nebola pravda. Alebo hlavne preto, že je to nepopulárna téma. Dnes. A zajtra už bude vládnuť niekto iný, takže načo budeme konať predvídavo.
Jedno z starých slovenských prísloví hovorí o tom, že by sme sa mali prikrývať iba takou perinou, na akú máme. Zadlžovanie a stály nárast deficitu krajiny vypovedá o niečom inom. Boľševici vždy žili na úkor druhého. To je skutočnosť. Ale prečo všetci ostatní naskočili na túto populistickú vlnu? Ak je pravdou, že volič vyžaduje od politikov výhody a neoprávnený životný štandard, tak potom komunistický puč pred 50 rokmi zničil krajinu oveľa hlbšie a na dlhšiu dobu, než si asi vtedajší uzurpátori moci predstavovali.
Takže sa nakoniec vlastne ani nemám prečo sa čudovať, že podobné výročia prechádzame mlčky.
