Prepadnutie Československa - zločin na obyvateľoch krajiny

Autor: František Lefler | 21.8.2017 o 8:19 | Karma článku: 6,54 | Prečítané:  422x

Rusi prišli, Rusi prišli, nieslo sa malokarpatskou dedinou dňa 21. augusta 1968 a tým sa začala  najdlhšia okupácia našej krajiny komunistickým Sovietskym zväzom. Tento akt agresie bol ukončený  až po dlhých 23 rokoch. 

 

Územie bývalého Československa bolo v minulom storočí cieľom nielen fašistického nemecka, ale aj komunistického Ruska. Rusko bolo vždy jadrom Sovietskeho zväzu, ktoré si už po ukončení revolúcie po roku 1917 až do 60 rokov minulého storočia  postupne pričleňovalo okolité satelitné krajiny vrátane pobaltských krajín. Ruský dobyvačný apetít sa zastavil iba na pár rokov.  Ukázalo sa, že vznik Varšavskej zmluvy už 10 rokov po ukončení druhej svetovej vojny tomuto nenásytnému  apetítu nestačil.  Miera dohľadu a ovládania jednotlivých krajín tzv. sovietskeho bloku bola podľa mienky boľševického aparátu Moskvy nedostatočná. Rusi sa presvedčili v 1956 roku v Maďarsku, že len  trvalá okupácia vojskami je jediný účinný nástroj vnucovania ich  spôsobu života a myslenia na rozvinutejšie európske krajiny na západ od nich. Prešlo ďalších 10 rokov a vedenie v Moskve nadobudlo presvedčenie, že aj Československá socialistická republika neprejavuje dostatočnú pokoru a vďačnosť hlavne ruskému ľudu za takzvané oslobodenie od nemeckej nadvlády. Nastávajúce desaťročia len potvrdili skutočnosť, že naša krajina mala tú smolu, že leží na východ od Nemecka a vytlačenie nemeckých vojsk z nášho územia uskutočnili vojská Sovietskeho zväzu a tým sme sa dostali do stalinského  područia na dlhé desiatky rokov.  Ruský národ si pravdepodobne  potrebuje svoju zaostalosť kompenzovať prepadávaním okolitých susedov a vojenskou silou dokazovať svoju hegemóniu v euro-ázijskom priestore.

 

ČSSR na desaťročia musela prijať  ruské metódy spravovania vecí verejných, výdavky na zbrojenie dosahovali 5 - 6% hrubého domáceho produktu krajiny, čo ale stále nedosahovalo stupeň paranoje boľševických vládcov z Moskvy. Len vďaka sústredenému a postupnému ekonomickému tlaku západných veľmocí,  sa toto nevoľnícke zoskupenie  riadené z Moskvy prakticky rozsypalo až koncom deväťdesiatych rokov minulého storočia.

Prípad Ukrajiny v posledných rokoch ukazuje, aké šťastie a súhru priaznivých okolností  sme mali pri ukončení tejto nadvlády boľševika. Rumunsko to ukončilo až  skutočným bojom hlavne v Bukurešti  a následnou popravou svojho komunistického diktátora. Snaha Ukrajiny o vyslobodenie sa z područia Ruska trvá až do dnešných dní a prináša utrpenie státisícov obyvateľov Ukrajiny.  Ruská agresia voči Ukrajine prostredníctvom nastrčených proruských zoskupení opätovne dokazuje svetu skutočnú tvár Ruskej federácie a jej pomýlený pohľad na svet. 

V minulých dňoch sa vysoký predstaviteľ našej vládnej strany hlboko zamýšľaľ nad skutkami nemeckej armády v Kališti a pri svojom takmer straníckom mítingu nezabudol poslať  odporúčanie učiteľom dejepisu o tom, akým spôsobom majú vyučovať dejiny, hlavne o období druhej svetovej vojny. Pri tom všetkom ale nerozumiem tomu, ako dajaký stranícky činiteľ môže dávať odporúčanie učiteľom o vyučovaní dejín národa.   Dajako mi tam ale absentovalo odporúčanie na výúčbu o iných zločinoch na našom národe a to prepadnutie Československej socialistickej republiky pod hlavičkou vojsk Varšavskej zmluvy, kde si ruský národ povolal svojich poslušných prisluhovačov, aby to opticky prezentovali ako internacionálna pomoc. Ruským národom zvolení predstavitelia krajiny aj v týchto rokoch prezentujú na Ukrajine svoje predstavy o práve národov na sebaurčenie,  nehovoriac o právach krajín na nedotknuteľnosť svojich medzinárodným spoločenstvom uznaných hraníc. 

Na rozdiel od sústavného pripomínania si nemeckého podrobenia  našej krajiny sa stále hlavne vedúcou stranou našej krajiny opomína zničujúci vplyv okupácie  bývalým Sovietskym zväzom na začínajúci sa obrodný ekonomický a politický proces v bývalom Československu. Nedostatočne sa spomínajú desaťtisíce zničených životov spôsobených následnou pomstou odhodlaných komunistov v takzvanom normalizačnom procese po roku 1968, kde si pod ruskou kuratelou odskúšali tie správne boľševické metódy vládnutia. Státisíce emigrantov, ktorí od tohto obdobia opustilo svoju krajinu, svoje rodiny, svojich priateľov len preto, že vládca z Moskvy uplatňoval Stalinove myšlienky, že  územím ich výhradného vplyvu je to územie, kde vstúpila "čižma ruského vojaka". 

Môj prvý kontak s ruským vojakom bol počas prázdninového obdobia v 1968, kedy sme ako deti napriek zákazom starších vybiehali von pozerať sa na rusov na tankoch. V mysli ostal pred nimi len strach a grafity na stenách a chodníkoch, z ktorých si pamätám napr. "Kosygin - sukin syn", "Rusi domov", meno Dubčeka a jeho podpora bola až do očí bijúca na každom kroku. Postupom rokov nápisy bledli, mnohé normalizátori prefarbili. Podobným spôsobom bledli spomienky ľudí za horlivej snahy predstaviteľov ÚV KSČ a ideologická mašinéria komunistickej strany vyžehľovala obraz okupantov do prijateľnej podoby. Úplne a cielene pozabudla na skutočnosť, že naša krajina bola jednoducho prepadnutá cudzími vojskami, okupovaná cudzou armádou, ľuďom bol nanucovaný spôsob života ruského ľudu, ktorý v našich zemepisných šírkach nemá svoje miesto a opodstatnenie. Historicky sme sa vyvíjali iným smerom a napriek sústavnej a pretrvávajúcej snahe niektorých politikov o zachovanie ruského vplyvu tento trend bude pokračovať. 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Maiga: Kosík bol po prepustení u nás na návšteve

Ibrahim Maiga v Mali Kosíkovi pomáhal.

DOMOV

Lajčák by bol favoritom prvého kola, ukazuje prezidentský prieskum

Za Lajčákom skončil s odstupom Mistrík.


Už ste čítali?