Tento rok hlavne pre poľnohospodárov zákerne a neočakávane na jar prišli jarné mrazíky. Tento jav, taký nepriateľský voči poľnohospodárom našej mladej, úspešnej a dynamicky sa rozvíjajúcej krajiny je o to bezohľadnejší a podlý, že sa opakuje so železnou pravidelnosťou každý rok. A takmer každý rok sa podnikatelia v poľnohospodárskom sektore naťahujú s nastrčenou rukou k vládnej moci s neodkladnou žiadosťou o výnimočne výnimočnú náhradu škody, ktorú im spôsobila príroda. Problémom nie sú oni, ktorí vo veľkej väčšine pokračujú ešte v socialistickom období naplánovanom využívaní pôdy, ale príroda.
Slovensko je členom civilizovanej časti sveta, ktorá tiež nie je bez chýb, ale je našou typickou črtou, že vďaka našim neomylným vodcom na čele krajiny sme si z tohto zoskupenia vybrali len tie socialistické aspekty s tým, že krajina neberie do úvahy, že rozdávať môže len ten, ktorý má z čoho rozdávať. Rozdávať z požičaného je len egoizmus a bezohľadnosť voči našim potomkom. Vlády v našej krajine nie sú veľmi naučené z minulosti niečo tvoriť, ľudí podporovať v ich tvorivých činoch, ale len tým snaživým, úspešným odoberať výsledky ich práce. To sa učili ešte v školách na prednáškach marxizmu-leninizmu a je smutné, že boli takí snaživí študenti, že dodnes pokračujú v naučenom. Výsledkom tejto činnosti je zákonite skutočnosť, že zadĺženie každého občana tejto krajiny sa za posledných desať rokov viac ako zdvojnásobilo. O tom sa samozrejme nehovorí, dôležitá je hra s grafmi a percentami, ktoré navodzujú pocit úspešného ekonomického príbehu, kde pravda nie je dôležitá.
Mám pocit, že Slovensko sa stalo lídrom v európskom priestore v rozdávaní stimulov, dotácií, náhrad, kompenzácií a iných sofistikovaných finančných transferov, ktoré ale v konečnom dôsledku nie sú ničím iným, len rozdávaním peňazí spriazneným osobám a firmám.
Princípy trhového hospodárstva, ku ktorému sme sa prihlásili po roku 1989 a ktoré sme potvrdili vstupom do Europskej únie hovoria o tom, že podnikateľské subjekty podnikajú s cieľom vytvorenia zisku na vlastné riziko a nebezpečie. Politickí nominanti na čele krajiny, ktorých okrem prezidenta republiky nikto nikdy do ich funkcií nevolil nás presviedčajú ale o opaku. Každodenne dokazujú svoje majstrovstvo v každej oblasti hospodárstva, kde sa stimuly nerozdávajú ale prideľujú, to znie pre voliča tak prijateľnejšie. Stimuly pre automobilky, stimuly pre celulozky, stimuly pre chemickú výrobu, stimuly pre výrobu železa, stimuly pre sklársku výrobu, čo priam navádza ku grotesknej výzve typu: "...kto ešte nedostal stimuly, prihláste sa u súdruha Žinčiču...." A kde sa nerozdávajú stimuly, tam aj okamžite s naliehavosťou hodnou obrany krajiny budeme zachraňovať dajakú stavebnú firmu, samozrejme z peňazí nás všetkých. Čiže aj tam, kde by v civilizovanej časti sveta okamžite nabehla kriminálka.
Nuž čo už, na Slovensku je to tak. Rozdávanie stimulov je vredom na podnikateľskom prostredí, neguje jeho princípy a deformuje ho, čo je ale smutné, tak sa tak deje z peňazí tých druhých podnikateľov, za ktorých politickí nominanti rozhodli, že z ich daní budú podporovať ich konkurenciu. Zemetrasenie na konci tohto príbehu o rozdávaní si myslím, že bude ešte zaujímavé. A som presvedčený, že naša generácia ho zažije v priamom prenose.
